Krásny piatkový večer!
Veľa vecí o mojej osobnosti neviete, no ja sa musím vypísať a vyrozprávať niekomu. Ja si tento článok predstavujem na trochu dlhý oddiel, ale ja už vidím, že to poviem všetko na rovinu a skrátene. Za posledné 3 mesiace tohoto roku sa udialo toho na mňa moc a ja v mnohých prípadoch neviem prečo. Berte to ako sťažovanie si, vyrozprávanie sa, blbý výplod z hlavy jednej teenagerky, berte si to ako chcete, no musím sa nad týmto pozastaviť.
Už 3. rok sa riadim tým, že som jednoducho pesimista. Neviem, či som sa s touto povahou (dá sa to vôbec nazvať povaha?) narodila, alebo to prišlo časom a toto duševné myslenie, celkovo tento osobný štýl života. Prosím, neberte pesimizmus ako "Mama ti nekúpila iPhone a už nenávidíš celý svet!". Myslím, že optimista, ktorý vidí celý svet ružovo a realista, ktorým som z časti aj ja, moc veľa o pesimizme nevie. Ak som vás urazila, ospravedlňujem sa.
Som si istá tým, že som pesimistka? Jasné, že som. Nie len, že mi to asi od 5. ročníka vychádza v každom teste na internete, alebo na mini-kvízoch v škole z rôznych predmetov, ale celkovo niečo na tom mojom myslení a spôsobu myšlienok môjho života bude. Pesimizmus nie je nálada, ale duševné myslenie človeka. Takto by som to asi vyjadrila ja. Som typ človeka, ktorý si nevie plniť sny. Ako 13 ročná som mala sen objať môjho veľké idola a rappera + "spopulárniť sa" pred ním, aby vedel, že keď ho oslovím, tak si pomyslí "Jéj, to si ty!", lenže moja, podotýkam BÝVALÁ kamarátka, ktorá sa s ním akože "poznala" ma od týchto vecí odhovárala. Dodnes nechápem, ako som mohla jej rečiam uveriť a teraz sa cez to asi neprenesiem, pretože sa vtedy všetko pokazilo. Ďalšou vecou je, že sa dosť nechám ovplyvniť druhými ľuďmi. Sakra, veď som škorpión - uštipačná povaha, ktorá sa nenechá a poštípe každého, kto mu príde do cesty!.. Ale mám pocit, že som naivný škorpiónik, ktorý si radšej nechá srať na hlavu od svojich rovesníkov - tu postupujem do ďalšej fázy. Vo februári 2011, keď som začala blogovať, som sa cítila výnimočne. Málo ľudí má blog, mám ho aj ja! Lenže čo osud nechcel, prišli mi naňho moji rovesníci na základnej škole. A aké to bolo? HROZNÉ. Na hodine informatiky si otvárali blog a hlasno čítali moje články. Na etike sa preberala kreativita ľudí na sociálnych sieťach, zase tam hovorili o mne. Vykrikovali celé prestávky na mňa mojim blogerským "pseudonymom", no ja som mala toho dosť a blog som po dvoch rokoch zrušila. Zrušila som 60 každodenných návštev, cez 14 000 celkových zhliadnutí blogu, zrušila som celkovo môj internetový život. Stále mám v hlave jedno dievča, ktoré ma videlo v Auparku a odvážilo sa mi až na môj ask.fm napísať, či som nebola v Auparku, ale tým, že som bola so sestrou bála sa mi prihovoriť. Ja neviem, doteraz mi je do plaču. Blog je veľká časť môjho teenagerského života a najradšej by som sa k nemu vrátila so svojim "pseudonymom" a blogovala opäť. Lenže, ako správny pesimista, vidím prekážky - zistia mi to starí spolužiaci alebo nebodaj tí noví na mojej strednej škole - samozrejme, sú o 300x horší. Tiež so svojou triedou nemám dobré vzťahy, pretože každý s každým sa baví týždeň a zvyšok roka vás ráno ani nepozdravia. Rozmýšľam, že sa k blogovaniu vrátim v polovici štvrtého ročníka/po strednej škole, aby som sa nebála chodiť na verejnosti a počúvať ich hlúpe pripomienky. Lenže neviem, čo bude za 1,5 roka, možno sa na to vyprdnem úplne a pochovám svoje teenagerské roky. Vidíte to, ako sa nechám ovplyvniť? Je to ako keby mi niekto povedal "Zruš si ten hnusný blog" a ja si ho proste zruším.
Nechcem tu rozpisovať všetky príznaky môjho pesimistu, vypíšem tieto najhlavnejšie za posledný čas.
Na mojej strednej škole som si našla niečo ako platonickú lásku. Stále neviem, či toho chalana ľúbim, alebo sa mi len páči - povahovo aj celkovo. Nemôžem ho úplne súdiť, no najviac ma mrzí, že neviem, kde začať. Keby som nemala takú super(sprostučkú) spolusedaciu, ktorá mi za posledný čas lezie na nervy a dosť sa začala nadomnou povyšovať, pritom sa stále hrá na moju najlepšiu kamarátku a pomôcť mi. Beriem ju ako moju sestru, natrápila som sa kvôli nej dosť, no niekedy mám pocit, že sa jej nedá dôverovať vôbec a preto, keď jej nechcem niečo povedať, už šalie, že ona mi povie všetko (naozaj mi povie všetko, aj keď to nepožadujem... niekedy mi povie aj viac) a ja jej nechcem povedať nič. A čo jej mám povedať? ŽE SA MI PÁČI ON? Ktorého nemá moc v láske? S ktorým si moc nerozumie? Prosím? Nie, ďakujem. Nepotrebujem, aby mi niekto do toho kecal. Poznám jej povahu a už by som počúvala "Ako sa ti môže páčiť on? Si normálna? Je totálne neschopný! Si si istá, že by s tebou chodil? S jeho ex boli krajší...". Som si 99,9% istá, že by mi toto povedala. Keby som jej povedala "nikomu to nehovor", tak u nej by to bolo "Dobre, len to poviem ďalším trom ľuďom z našej mini-triednej-partie". A samozrejme nepotrebujem to, že keď pôjdem okolo môjho vyvoleného, tak sa bude moja spolusediaca naňho uškŕňať a podpichovať ma typu "MISHELL, POZRI KTO IDE". Najviac by mi stačilo, keby sa mi ho snažila dohodiť, čo by som si nesťažovala. Za posledný trištvrte rok išlo naše kamarátstvo dolu vodou, pretože si našla chalana, ktorého poznám veľmi dobre a viem, že je to okresný kok*t, ktorý narobil mojej kamarátke poriadnu šarapatu. Chcem jej pomôcť, dohováram jej, nech sa s ním rozíde. Nie len, že by som jej nedopriala, ide mi o jej dobro. Stále sa kvôli nemu trápi a mne to už lezie na nervy. Minule som na ňu vyletela, že nech mi dá s ním pokoj. Nech si sťažuje u iných, pretože ja si za svojim názorom stojí. Chalan si 2 roky nezatrtkal a stále mi opisuje, ako to robia za noc aj 4x.... preboha, mňa to netrápi. Žartuje, že si s ním spraví decko a vyserie sa na školu. S ním? Čo nemá ani na chleba, zamestná sa, chodí 2 dni do roboty a potom nedvíha mesiac šéfovi telefonáty?... Koľkokrát jej chcem naznačiť povedať jej, kto sa mi páči, ale ona si začne po svojom. Ona sa povyšuje nad tým, že vedie sexuálny život a ja nie. Aha? Well then. Ona by mi najradšej dopriala, aby som si dobre zatrtkala, ale nie som ako ona, že stretnem chalana, ktorého poznám týždeň, vyspím sa s ním a dám sa s ním dokopy.
Sakra, mne by mali dať nobelovku za odbáčanie od tém, lebo toto je katastrofa.
Čo sa týka mojej platonickej lásky, ja neviem. V škole, keď ho vidím a prehovorím s ním, vidím v tom šancu, že by sme mohli byť väčší kamaráti. No automaticky prídu na rad prekážky, ako u každého pesimistu typu "Dokážem mu dať všetku lásku? Dáme sa dokopy? Pochybujem. Páčim sa mu, alebo by som mala začať so sebou robiť? Dnes ma neozdravil, nemá na mňa náladu, nebaví sa so mnou, alebo len nepočul? Prečo mojej spolužiačke lajkne každú blbosť a mne nič? Kašlem na to, príde iný...".
Niekedy príde aj taká nálada, že neviem, čo chcem. "Napíšem mu? Budem otravovať? Ale veď sa nebudeme mať o čom baviť. Čo keď sa rieši s inou? Odpíše mi, alebo to ostane len "videné"? Čo sakra znamená ten ironický palec hore?"...
A niekedy, keď pridá na instagram fotku (ktorý mu mimochodom stalkujem stále), vytešujem sa a vzdávam vďaku jeho bývalej, s ktorou sa rozišiel (skôr sa ona rozišla s ním) a strašne sa usmievam. Zrazu sa mi všetko prehrá v hlave, že to má šancu a nádej umiera posledná. Nevidím žiadne prekážky, no prejde to hneď, keď otvorím jeho chatové okienko a pomaly vymazávam správu "Ahoj :)"... Neviem, stále čakám, kedy zmaturuje a začnem si s ním písať v lete. Veď predsa, ak by sa to pokazilo, tak ho aspoň nebudem stretávať každý deň a nebude ma to mrzieť.
Posledná vec, ktorá ma trápi je môj snapchat, instagram & facebook život. Na facebooku som si vymazala polovicu profilu a pridávam tam minimálne príspevky, viac si tam s ľuďmi píšem. Premazala som si cez 30 priateľov, no za tento mesiac si ma vymazalo aspoň 10 ľudí zo snapchatu aj s FB, ktorých poznám dlhšie. Neviem, prečo, ale trochu ma to trápi. To, že ma vonku nepozdravia (aj to len "ehm...čau" aby sa nepovedalo) som si zvykla, ale prečo si ma vymazávajú? Možno to beriete ako blbosť, ale je to niečo ako na konci základnej školy. Sľubujete si, že ostanete v kontakte a budete sa stretávať aj počas strednej. Skončí leto, príde stredná škola a polovica ľudí si vás odstráni zo života a vonku ani nepozdravia. Neberiem ako nutnosť, kto chce, nech si ma jednoducho vymaže. Len mi je ľúto, že ľudia, s ktorými som veľkú časť môjho života prežila, sa na mňa vykašlú. Ľudia sa menia a niektorí predsa potrebujú zmenu.
- Ďakujem všetkým, ktorí mali námahu si tento článok prečítať. Potrebovala som sa vypísať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára